EÚ sa rozširuje do Bosny a Kosova – Trustnodes

Európska únia sťahuje svoju vlajku na Bosne a Kosove pri dokončovaní svojich hraníc približne 70 rokov od vzniku tejto únie.

Bosnu a Hercegovinu, v deň, ktorý je pre krajinu veľmi historickým, dnes už skôr prijala hlava štátov EÚ ako kandidátskeho člena.

Existujú štyri fázy: žiadateľ, kandidát, vyjednávanie a člen. Kosovo práve vstúpilo do prvej fázy so žiadosťou o vstup do Európskej únie.

Kosovo žiada o vstup do EÚ. Predseda parlamentu vľavo, prezident v strede a premiér vpravo.
Kosovo žiada o vstup do EÚ. Predseda parlamentu vľavo, prezident v strede a premiér vpravo.

Kosovo aj Bosna majú pred sebou ešte veľmi dlhú cestu, aby sa stali členmi, najmä keď sa Srbsko stalo malým poručíkom Ruska, aspoň vo vnímaní.

Rusko miluje zmrazené konflikty, a to je presne ten nástroj, ktorý sa snažia použiť v súvislosti so Srbskom a Kosovom, ktoré ani Rusko, ani Srbsko neuznávajú ako nezávislé, aj keď defacto sú.

Čo sa týka Bosny, situácia je teoreticky ešte nestabilnejšia, pretože sa skladajú z troch častí: Chorvátov, Bosniakov a Republikánskej republiky Srbsko alebo Srbov.

Toto leto kolovalo niekoľko znepokojujúcich neoficiálnych dokumentov, aby Albánsko „malo“ Kosovo, zatiaľ čo Srbsko získalo Srbsko, čo by bolo potenciálne veľmi destabilizujúce pre Bosnu, pričom by to od Kosova veľa „nedávalo“ Albánsku – čo je pre Albáncov v mnohých ohľadoch ako východné Nemecko. bol pre Nemcov – je v poriadku, slobodný a do značnej miery stabilný a príliš nezáleží na tom, či sú úplne nezávislí alebo sú súčasťou Albánska.

Srbsko má však len veľmi malý priestor na skutočné manévrovanie, okrem rétoriky. Akýkoľvek neporiadok v Bosne by sa vliekol do Chorvátska, ktoré je vojensky nadradené, ako aj Európsku úniu, pretože Chorvátsko je členom EÚ, okrem NATO, pričom Bosna má stále vojakov NATO.

Jednotky NATO sú tiež v Kosove, takže akákoľvek vojna by bola vojnou proti NATO. Aj bez NATO by sa však Turecko určite zapojilo na strane Kosova, rovnako ako Taliansko, a samozrejme je to Balkán, takže rizikom by bola globálna vojna.

Mierové riešenie je namiesto toho európskym riešením. Rovnako ako sa zbavili svojich obrovských animozít, tak aj tu: zbaviť sa chaotických hraníc prostredníctvom veľkého zväzku.

Poslední členovia?

To, že sa Bosna stane kandidátskym členom, pravdepodobne tvrdí, že ide o úniu, ale je to oficiálne až vtedy, keď sa stane členom.

Niektorí tvrdia, že spôsob, akým je nastavená ich ústava, ktorá vyžaduje Chorváta, Bosniaka a Srba ako trojčlenného prezidenta, nie je zlučiteľný s ľudskými právami EÚ.

Ak sa však Bosna skutočne dostane do štádia, že je prijateľná ako člen, ľudské práva nepíšu tak celkom roboti, ale ľudia. Neexistuje počítač, ktorý hovorí nie, namiesto toho existuje ľudský úsudok, ktorý môže túto záležitosť veľmi ľahko vyriešiť, vrátane vyhlásenia, že je kompatibilný vzhľadom na špecifické okolnosti.

Oveľa ťažšou úlohou, než sú tieto „gotchas“, je teda v skutočnosti dostať ich hospodárstvo na prijateľnú úroveň, čo je proces, ktorý bude pravdepodobne trvať najmenej desať rokov, kým sa „vyjedná“ status.

Pre Kosovo je zložitá úloha dostať sa dokonca do kandidátskeho štatútu. Päť krajín EÚ to neuznáva, všetko z malicherných dôvodov.

Španielsko to v prvom rade neuznáva kvôli Katalánsku. Vzťahy medzi Španielskom a Albánskom sú dobré, možno dokonca vynikajúce. Nachádzajú sa akosi na druhej strane kontinentu, takže niečo ako Albánsko sa im pravdepodobne práve dostáva na mapu, ale ak si uvedomia, že v Kosove prebiehali etnické čistky, a preto je situácia veľmi odlišná od Katalánska, pravdepodobne by pre Španielsko to nebude príliš ťažké.

Neuznáva to ani Rumunsko, pretože tvrdí, že aj ony majú secesionistické menšiny, ktoré dokonca nie sú antagonistické a skutočne nepožadujú nezávislosť.

Takže skutočný dôvod je ten, že Rumunsko a Albánsko v skutočnosti nemajú žiadne interakcie. Sú trochu príliš ďaleko a akosi nesprávnym smerom od Albánska, takže toto neuznanie je skôr pozostatkom z pohraničia so Srbskom, a tak počuť viac o ich propagande.

Je však nepravdepodobné, že by Rumunsko skutočne stálo v ceste, v neposlednom rade preto, že by boli obvinení z toho, že plnili príkazy Ruska, a nezdá sa, že by Rusko príliš milovali. Navyše, neexistujúce spojenia medzi Albánskom a Rumunskom začínajú akosi existovať, takže dochádza k neustálej zmene postojov oproti tomu, čo môžeme vidieť.

Všetko spomenuté sa dá napísať pekne do bodky pre Slovensko. Pravdepodobne nikdy nestretli Albánca, ale boli pod Ruskom a tak môžu byť náchylnejší na ruskú propagandu.

Navyše, zatiaľ čo sa Albánci a Rumuni už začínajú trochu prelínať, ako napríklad v Londýne, spojenia so Slovenskom stále akosi neexistujú, aj keď slovenských turistov na albánskych plážach zrejme nájdete. Ani oni by však v skutočnosti nestáli v ceste, pretože ak bude súhlasiť celá Európa, ako môže táto malá krajina stáť v ceste.

Grécko je posledné, ktoré Kosovo neuznáva, a problém tu môže byť opačný: je príliš blízko Albánska, ako aj susedia.

V Grécku sú tony Albáncov, prisťahovalcov aj obyvateľov už od staroveku. Podobne sú v Albánsku Gréci z posledne menovaných, ako aj turisti.

Tieto dve krajiny a rodiny na hraniciach boli za komunizmu, žiaľ, polstoročie rozdelené žiletkovými drôtmi, no teraz sa ľudia istým spôsobom zjednotili a samotní ľudia sú k sebe veľmi priateľskí.

Na vládnej úrovni je to trochu iné. Grécka vláda pôsobí chladne a trochu arogantne, hoci obe vlády majú dobré vzťahy, ktoré sa podľa všetkého ďalej zlepšujú.

Gréckym oficiálnym dôvodom neuznania Kosova je Severný Cyprus, ale to bola invázia oveľa väčšej mocnosti vedľa, zatiaľ čo Kosovo je skôr ako keby Grécko oslobodilo Severný Cyprus.

Skutočným dôvodom je teda to, že Grécko uprednostňuje Srbsko nad Albánskom a ani to pravdepodobne nemôže obstáť, keď sa o tejto žiadosti o Kosovo bude hlasovať.

Zložitosť je však evidentná, takže len získanie štatútu kandidáta by bolo pre Kosovo a celý región obrovským úspechom.

Nie fronta

Na vstup do Európskej únie nie je tak celkom fronta. Turecko podalo žiadosť pred desiatkami rokov a dokonca dosiahlo štatút rokovaní, ale tieto rokovania sú teraz z veľkej časti zmrazené. Takže Turecko sa teraz môže viac hodiť do akejsi aliancie troch impérií s Tureckom, Spojeným kráľovstvom a EÚ a jedného dňa aj Ruskom, ak si konečne uvedomia, že nacionalizmus je sebazničujúci.

Gruzínsko podalo žiadosť, ale bez Turecka sa môže skutočne pripojiť. Nemali by žiadnu hranicu s územím EÚ, iba cez vodu, ale Rimania išli až do Baku v Azerbajdžane, takže pravdepodobne ide o fyzické hranice Európy, aj keď v dohľadnej dobe pravdepodobne nie EÚ.

Ukrajina sa nedávno stala kandidátskou krajinou s Moldavskom. Ak sa vojna zastaví, očakáva sa obrovské úsilie o rekonštrukciu, ktoré ich potenciálne pripraví na štatút člena ešte skôr, než ktokoľvek z ostatných čakajúcich, najmä vzhľadom na to, čím si prešli.

Je však nepravdepodobné, že sa vojna v dohľadnej dobe zastaví a Ukrajina sa namiesto toho pripravuje na veľkú ruskú ofenzívu vo februári.

Srbsko bývalo lídrom v pristúpení spolu s Čiernou Horou, ale potom nedávno podpísalo určitú dohodu o konzultáciách s Ruskom, krajinou, ktorá bola odrezaná od EÚ.

Vzhľadom na to, že každý člen má právo veta, členstvo Srbska je potenciálne vysoko politická záležitosť, ktorá si vyžaduje ukončenie ich neutrality, keďže v EÚ samozrejme nemôžu vetovať nič, čo sa týka Ruska.

Jedinými skutočnými kandidátmi na členstvo sú preto v súčasnosti Čierna Hora, Albánsko a Severné Macedónsko.

Európska únia „potrebuje“ všetky tri, najmä Čiernu Horu a Albánsko. Ten sa ťahá v Severnom Macedónsku, pretože na východnej hranici Albánska a západnej hranici Macedónska sú všetci Albánci a na albánskej strane máte Macedóncov, ktorí si hovoria Golloborc. Preto naozaj nechcete hranicu medzi týmito dvoma, ale ak ide Macedónsko úplne zlým smerom, čo potom môžete robiť. To však nie je pravdepodobné, najmä ak sa tam bude brániť ruskému zasahovaniu.

V Čiernej Hore je napätie aj so Srbskom, aj keď oveľa menšie ako s ostatnými susedmi Srbska a viac v kultúrnom zmysle. Značná menšina Albáncov je aj v Čiernej Hore, na juhu Čiernej Hory, pričom hranice z roku 1912 v Londýne vynechávajú veľa Albáncov z vlastného Albánska.

Napokon, pokiaľ ide o Albánsko, z pohľadu EÚ z politického hľadiska neexistujú žiadne problémy. Ekonomicky predtým nemalo žiadnu infraštruktúru, ale to sa rýchlo zmenilo, keď sa medzi Tiranou a starobylým pobrežným mestom Duress postavila železničná trať, okrem mnohých ďalších projektov, ktoré veľmi rýchlo zmenili Albánsko na veľmi európsku krajinu.

Plánom by tu bolo spojiť Grécko s „kontinentálnou“ Európou. Prvotnou myšlienkou bolo ísť z Grécka do Srbska do Maďarska a potom do „Európy“, ale obe sa stali problémovými krajinami a nie je jasné, nakoľko by to bolo stabilné z pohľadu desaťročí.

Namiesto toho môžete ísť z Grécka do Albánska, Čiernej Hory, Chorvátska a potom ste v „Európe“, keď sa tam spojíte s už zavedenými vlakovými linkami a obchodnými cestami.

V dostatočnom časovom predstihu sa dajú urobiť obe tieto línie. Ten by bol na pobreží, takže ho možno využiť aj len pre turistický nočný vlak. Okrem toho by ste prepojili všetky tieto porty a práve cez to by ste pravdepodobne získali veľkú podporu.

Jediným slabinou tu z dlhodobého hľadiska môže byť potenciálne Čierna Hora, čo sa týka meniacich sa aliancií, ale je to malá krajina s albánskou menšinou, ktorá sa veľmi orientuje na západ, a preto sa môže stať stabilnou riadnou európskou krajinou, ktorá je pevne v únii a mimo nej.

Keďže Chorvátsko teraz postavilo most, ktorý obchádza Bosnu, tieto plány sa môžu začať realizovať aj teraz, a pravdepodobne aj realizujú, ako ukazuje most.

To by teda vytvorilo veľmi stabilný koridor, ktorý sa v priebehu desiatich rokov môže stať súčasťou EÚ ako Poľsko alebo celý privezený východný blok.

Hlavným príjemcom by pravdepodobne bolo Taliansko, ale toto je celé pobrežie, ktoré bolo pol storočia odrezané, takže z toho by mala mať veľký úžitok celá EÚ.

A je to niečo, čo sa dá urobiť pomerne rýchlo, keďže počet obyvateľov Čiernej Hory, Albánska a Severného Macedónska je spolu len päť miliónov alebo 1 % EÚ, čo predstavuje potenciálne obrovský prínos.

Navyše, ak Srbsko uvidí, ako rýchlo po Chorvátsku napreduje aj Albánsko, možno prestane so svojím nacionalizmom.

Konečná podoba?

Európska únia nedávno ohlásila projekt typu „Pás a cesty“ v hodnote 300 miliárd dolárov.

Keď sa ich vnútorné hranice blížia k záveru a zostáva len rokovacia časť, okrem otázky, či vnútrozemské Srbsko zostane šedé ako Švajčiarsko alebo inak, EÚ sa začína pozerať na svojich skutočných susedov, ako aj na potenciálnu zahraničnú politiku.

Severná Afrika, ako aj širšia Afrika, zovreté Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan, ako aj Stanis, najmä Kazachstan, sú popri Oriente najbližšími susedmi, ak sa nimi ešte niekedy stane.

Únia preto začína získavať zastupiteľstvo a môže sa stať, že súčasný dizajn nejaký čas zostane, aj keď možno s niektorými reformami, pokiaľ ide o to, kedy by mali mať všetci právo veta.

Ide o detailnú a zložitú záležitosť, ktorá však stále do značnej miery zachováva návrh volených hláv štátov, ktorí sedia pri Arthurovom okrúhlom stole, Rade, s cieľom dokončiť rozhodnutia s kontinentálnou štátnou správou, ktorá bude robiť veľkú časť toho najhrubšieho, zatiaľ čo členské štáty majú prirodzene vstupy. .

A tak sa Európa dostáva do jedného, ​​ako to bolo už veľa času, prerušeného vojnami romantizmu minulého storočia a 19. storočia.

Teraz opäť nadobúda svoj prirodzený mierový tvar, pričom takéto spojenie predtým trvalo asi tisíc rokov.

Či aj toto privíta 3000-ky, sa dá len odhadnúť, ale zdá sa, že Európania môžu byť medzi sebou v mieri iba pod takýmto plánom, a preto je EÚ, najmä na Balkáne, mierovým projektom.

Ublížiť Európanom chcú len tí, ktorí sú v zásade proti, a nikoho by nemalo zaujímať, či je to kvôli hlúposti, vírusu romantizmu, či zlomyseľnosti.

Európa je, samozrejme, aj ekonomický projekt. United, celý kontinent, pravdepodobne môžeme ísť na Mars. Veľká Británia sa tam sama nikdy nedostane.

A tak má Európa v súčasnosti za svojimi hranicami povesť takmer slávy. Zatiaľ čo USA možno len ťažko spomenúť, Európu milujú všade, vrátane Moskvy.

Vidia totiž veľké úspechy za posledných 30 rokov, ktoré pozdvihli to, čo bolo v 90. rokoch hladujúcou krajinou ako Estónsko, na národ prvej triedy.

Ukrajinci nebojujú za túto Európu, nie za nacionalizmus alebo za „Ukrajinu“ ako takú, ale za to, aby boli súčasťou tejto únie a s ňou išli, kam bude chcieť.

Na to by mala byť západná Európa, ktorá prišla s týmto projektom a financovala ho, najprv pre mier medzi sebou, veľmi hrdá.

Ako to môže byť, po všetkých tých útrapách romantizmu sa našlo riešenie, ktoré je ešte slávnejšie.

V neposlednom rade preto, že tento stav mieru a prosperity podľa najvyšších štandardov pre kontinent, ktorý bol kedysi brutálne rozdelený, je úžasný.

Navyše, EÚ má teoreticky priestor na dlh vo výške najmenej 30 biliónov dolárov, keďže inštitúcie EÚ majú nulový dlh. Takže Spojené kráľovstvo jedného dňa môže zistiť, akú kolosálnu chybu urobili po tom, čo toľko investovali do toho, čo sa ukázalo ako veľmi dobré.

Zdroj: https://www.trustnodes.com/2022/12/15/eu-expands-to-bosnia-and-kosovo