Autor „Svet medzi“ a „Zoznam Bosny“ Kenan Trebinčević

Kenan Trebinčević bol šťastný jedenásťročný chlapec, ktorý miloval bojové umenia. Potom v roku 1992 jeho tréner karate pohrozil chlapcovi a jeho rodine AK-47 a kričal: „Máte jednu hodinu na to, aby ste odišli, inak vás zabijú! Ich jediný zločin? Boli to moslimovia žijúci v bývalej Juhoslávii. Trebinčevićovho otca a brata poslali do koncentračných táborov. Chlapcov obľúbený učiteľ, kresťanský Srb, namieril pušku na jeho hlavu. Počas genocídy boli zabití ľudia, ktorých poznali a milovali.

Trebinčevićovej rodine sa podarilo utiecť a nakoniec sa ako utečenci usadili v Spojených štátoch. V silných memoároch zdieľa trýznivý príbeh o prežití kampane etnických čistiek proti moslimom počas balkánskej vojny. Zoznam Bosny (Tučniak 2014). Jeho najnovšia kniha, Svet medzi (Houghton Mifflin Harcourt 2021), zaznamenáva exil rodiny do USA, keď mal 12 rokov.

V tomto rozhovore Trebinčević hovorí o svojej ceste stať sa spisovateľom, zdieľa svoje rady pre dnešné deti utečencov a vysvetľuje, ako konfrontáciou so svojou minulosťou objavil svoju budúcnosť.

Aká je vaša reakcia na ukrajinskú vojnu, ktorú OSN označuje za najrýchlejšie rastúcu utečeneckú krízu od druhej svetovej vojny?

Cítim toľko hnevu, najmä preto, že Srbi, ktorí na nás spáchali genocídu, sú na strane Rusov. Vyvoláva to hrozné spomienky na moje vysídlenie. Uľavilo sa mi, že toľko národov je proti ruskej invázii do suverénnej krajiny. Prial by som si však, aby sme sa mohli brániť a mali čo i len jedno percento pomoci, ktorú dostali Ukrajinci. Obávam sa, že svet chráni kresťanov viac ako moslimov.

Medzi vydaním Zoznam Bosny a Svet medzi, oženil si sa s Bosniankou. Ako ste sa zoznámili?

Po Bosna zoznam Mirela si prečítala knihu v Sarajeve, odkiaľ je, a poslala mi na Facebook správu, v ktorej mi poďakovala za rozprávanie príbehu našich ľudí. Z jej profilu som videl, že je nádherná, približne v mojom veku a vierovyznaní a našťastie nie je ani zmienka o manželovi. Mať vzťah na diaľku vo vzdialenosti 4,400 2017 míľ sa mi zdalo príliš drahé, komplikované a šialené, ale nemohol som ju dostať z hlavy. Potom, čo sme zostali v kontakte, sme sa nakoniec rozhodli stretnúť sa v Mníchove. O dva mesiace neskôr, v roku 2019, som si kúpil prsteň a odletel do hlavného mesta svojej bývalej krajiny, aby som ho požiadal o ruku. Vzali sme sa v roku XNUMX v New Yorku, kde teraz žijeme, a práve sa nám narodil synček. Tým, že som sa postavil svojej minulosti, našiel som svoju budúcnosť.

Počas balkánskej vojny vám váš učiteľ držal zbraň pri hlave. Vaši najlepší kamaráti z detstva vás odmietli. Váš otec a brat boli internovaní v koncentračných táboroch, pretože vaša rodina bola moslimská. Ako na vás tieto spomienky zapôsobili?

Áno. Hoci moji rodičia prežili, trauma im definitívne skrátila život. Obaja zomreli na choroby, ktoré podľa mňa vyvolala vojna. Stále to ovplyvňuje môj pohľad na svet. Aj v 40-ke mám pocit, že hľadám svoj stratený domov, spravodlivosť a iný koniec. Nemám nočné mory a som plne funkčný. Ale počuť o jednej unci nespravodlivosti mi môže v milisekunde vrieť krv. To je resurfacing PTSD.

Ste fyzioterapeut na plný úväzok, ktorého prácu publikoval New York Times a Wall Street Journal a dve popredné vydavateľstvá, ktoré získali ocenenia a recenzie s hviezdičkou. Ako si sa stal spisovateľom?

V septembri 2011 po mojej prvej ceste späť do Bosny som sa stretol so svojou spoluautorkou Susan Shapiro, novinárkou a učiteľkou písania, ktorá bola mojím pacientom v oblasti fyzioterapie v Greenwich Village. Nudila sa cvičeniami, ktoré som jej dal na opravu dvoch natrhnutých väzov v dolnej časti chrbtice, a stále hodnotila papiere. Spýtal som sa, či téma bola „Čo som robil cez letné prázdniny?“ Povedala, že prvou úlohou, ktorú dala svojim študentom, bolo napísať tri strany o ich najponižujúcejšom tajomstve. Zasmial som sa a povedal: ,Vy Američania. Prečo by to do pekla niekto robil?“ Povedala: 'Je to liečivé.'

Povedal som: 'Nikoho by nezaujímal môj príbeh.' Povedala, že jej redaktori skutočne radi počúvajú marginalizované hlasy. Na jej ďalšom sedení som jej ukázal stránky o tom, ako som na svojej ceste do Bosny narazil na starú susedku, ktorá ukradol veci mojej matky, a povedal som jej: „Nikto nezabudol.“ počítanie bol uverejnený v Nový York Doba časopis. Na jej ďalších knižných seminároch som stretol agenta, ktorý knihu predal skvelému redaktorovi v Penguin. Ale keďže som pracoval na plný úväzok a angličtina nebola mojím prvým jazykom, povedal som Susan, že tú knihu bez nej nevytvorím. Povedala: 'Dobre, ty mi sprav chrbát, ja ti opravím stránky' a triasli sme sa.

Prečo ste sa rozhodli napísať svoju druhú knihu ako autobiografický román zameraný na strednú triedu detí vo veku od 8 do 12 rokov?

V roku 2016, počas Trumpovho zákazu moslimských utečencov, som napísal emotívne články pre Newsday a vážený pán o mojom vlastnom príchode do Ameriky, kde sa Rada kostolov a synagóg Westport spojila, aby zachránila moju rodinu. Základnou témou bolo, ako by ste sa mali správať ku všetkým utečencom. Susan to zverejnila na sociálnych sieťach, kde si jej bývalá študentka – ktorá bola teraz redaktorkou kníh pre deti – myslela, že z toho bude skvelý príbeh pre deti. Ale náš redaktor Penguin nechcel, aby to prekážalo publiku, ktoré čítalo Zoznam Bosny v učebných osnovách stredných a vysokých škôl. Keďže som mal 12 rokov, keď som sem prišiel, rozhodli sme sa urobiť to beletriu strednej triedy pre mladšiu generáciu. Našťastie román vyvolal väčší záujem Zoznam Bosny ktorú Blackstone Publishing vydáva ako audioknihu v máji.

Čo by ste poradili deťom utečencom vo veku, v akom ste boli, keď vaša rodina unikla pred vojnou?

Povedal by som, že je možné naučiť sa nový jazyk a nájsť si nových priateľov a zároveň držať krok s vlastným dedičstvom a pôvodným jazykom. Mám to šťastie, že som teraz bilingválny v dvoch krajinách. V mnohých prípadoch rodičia opúšťajú svoju vlasť, aby dali svojim deťom lepšiu budúcnosť. Čiže dobrý výkon v škole je tým najlepším darčekom, ktorý môžete svojej rodine dať. venoval som Bosna zoznam mojej matke Adise a Svet In Medzi môjmu otcovi Kekovi. Pamätať si náš príbeh bol spôsob, ako udržať mojich rodičov nažive. Hovorili mi: 'V našej novej krajine budeme nikto, takže ty a tvoj brat môžete byť jedného dňa.'